Latinské názvy liečivých rastlín sú na prvý pohľad často nezrozumiteľné a mätúce. V skutočnosti však poskytujú užitočné informácie o vzhľade, pôvode a možnostiach využitia jednotlivých rastlín. Napríklad latinský názov levandule lekárskej - Lavandula angustifolia nám prezrádza, že táto rastlina sa používala pri umývaní, resp. praní (lat. lavare = umývať, prať) a typickými sú pre ňu úzke listy (lat. angustus = úzky, folium = list). Okrem toho majú latinské názvy jednu veľmi dôležitú funkciu: sú odbornými termínmi, ktoré presne vymedzujú jednotlivé rastlinné druhy a umožňujú tak odbornú komunikáciu, a to aj na medzinárodnej úrovni.
Základom botanického názvoslovia je binomická nomenklatúra, ktorej základy položil Carl von Linné (1707 – 1778). Binomická nomenklatúra je dvojslovná a každý rastlinný druh (lat. species) je opísaný latinským alebo polatinčeným binomickým menom začínajúcim sa veľkým písmenom, ako napr. Melissa officinalis (medovka lekárska). Prvé meno je rodové (rod = lat. genus) a druhé je druhové (druh = lat. species). Už samotný pojem binomická nomenklatúra je často nejasný. Slovo binomicus znamená, že pomenovanie pozostáva z dvoch mien a nomenclatura je zložené slovo pozostávajúce zo slov nomen (= meno) a latinského slovesa calare (= zvolávať, súvisí s gréckym slovesom καλῶ [kaló] = pomenovať, nazývať menom). Slovo nomenclatura je teda možné vyložiť ako zoznam dvojslovných názvov. Meno rodu nomen generis je podstatné meno v nominatíve singuláru alebo slovo, ktoré sa za podstatné meno považuje. Meno druhu nomen speciei je spojenie (kombinácia) dvoch slov skladajúce sa z mena rodu a jedného druhového epiteta (prívlastku). Prívlastok môže byť v podobe prídavného mena, prípadne podstatného mena v genitíve alebo slova ako prístavku, v niektorých prípadoch tvorí druhové meno aj skupina slov.
Štruktúra Linného termínov korešponduje so štruktúrou definície ako takej, ktorej autorom je Aristoteles. Pri definovaní nového pojmu postupujeme už od čias Aristotela nasledovným spôsobom: najprv zaradíme nový pojem do kategórie a následne opíšeme jeho vlastnosti, ktorými sa odlišuje od ostatných pojmov v danej kategórii. Rodové meno v Linného termínoch zodpovedá nadradenému pojmu, ktorý aristotelovská tradícia nazýva po latinsky genus proximum (najbližší druh) a druhové meno je nositeľom špeciálnych znakov, ktoré odlišujú daný pojem od všeobecnej kategórie a nazývajú sa differentia specifica (konkrétne rozdiely, doslovne rozdiely, ktoré tvoria druhy).
Cieľom našich príspevkov v tomto terminologickom seriáli o latinských pomenovaniach liečivých rastlín je oboznámiť čitateľa s významom a pôvodom ich latinských názvov. Vzhľadom na veľké množstvo liečivých rastlín sme obmedzili náš skúmaný korpus na rastliny nachádzajúce sa v časti Hlavné liečivé rastliny z dnes už kánonickej slovenskej publikácie Atlas liečivých rastlín a lesných plodov od autorov Jaroslava Kresánka ml. a Jaroslava Kresánka st. V jednotlivých častiach sa budeme venovať malému počtu pomenovaní liečivých rastlín, ktoré kvôli prehľadnosti budeme uvádzať v alfabetickom poradí latinských názvov. Dôraz budeme klásť na motiváciu vzniku jednotlivých názvov s prihliadnutím na etymologické poznatky. Veríme, že čitateľom pomôžeme zorientovať sa vo svete odborných termínov a v snahe poukázať na jasnosť a štruktúrovanosť botanického názvoslovia im uľahčíme jeho pochopenie a osvojenie.
(Univerzita Komenského v Bratislave, Farmaceutická fakulta, Katedra jazykov, Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav cudzích jazykov)
PhDr. T. Hamar, PhD., Mgr. E. Taranová, PhD.
