Hovorí sa, že knihu netreba súdiť podľa obalu, a podobné tvrdenie sa dá preniesť aj do rastlinnej ríše. V prírode panuje fenomén, že čím menej záujmu plod vzbudzuje svojím zovňajškom, tým viac prekvapení často skrýva vo svojom vnútri. Je to tak aj v prípade kivi. Vzhľadom, ani na dotyk asi nepatrí k druhom ovocia, ktoré by boli takpovediac „na zahryznutie“. Tým, ktorí vedia, čo sa nachádza pod povrchom, sa však pri predstave sladko-kyslej dužiny začnú zbiehať sliny. Kivi sa obľube teší vďaka chuti a vysokému obsahu živín. V tomto článku sa mu preto pozrieme pod kožu. Dozviete sa, že šťavnatá dužina obsahuje mnoho zdraviu prospešných látok a že u citlivých jedincov môže vyvolať alergiu. Zistíte, aká je súvislosť s rovnomenným vtáčikom z Nového Zélandu, a možno vás prekvapí, aké jednoduché je vypestovať toto exotické ovocie aj v našich podmienkach.
Botanika aktinídie
Dvojklíčnolistová drevitá liana z čeľade aktinídiovité (Actinidaceae) môže byť okrasou záhrad aj zdrojom plodov s chlpatou či hladkou šupkou, zelenou či zlatou dužinou a charakteristickou chuťou. Listy vyrastajú striedavo, sú plstnaté, vajcového až srdcového tvaru. Rastlina je opadavá a dvojdomá, výnimkou sú šľachtené samoopelivé odrody. Samčie a samičie kvety sú len mierne odlišné, farebne biele až žltkasté. Samičie kvety majú v priemere približne 5 cm, zvyčajne vyrastajú jednotlivo v pazuchách listov, a aj keď preukazujú znaky oboch pohlaví, tyčinky samičieho kvetu sú len málo funkčné. Samčie kvety sú naopak menšie a najčastejšie vyrastajú z pazúch listov v trojici. Aktinídia kvitne v máji až júni, plody dozrievajú v októbri až decembri. Plodom je viacsemenná bobuľa kivi. Kivi je dostupné v mnohých variantoch, komerčne najrozšírenejšia je veľkoplodá odroda zeleného kivi druhu Actinidia chinensis var. deliciosa (A. Chev. ) A. Chev. (syn. Actinidia deliciosa) – aktinídia (čínska) lahodná/aktinidie (čínska) lahodná.
Od čínskeho egreša ku kivi
Asi najstaršie záznamy o plodoch aktinídie pochádzajú z východnej Ázie a datujú sa do 12. storočia, kde sa spomínalo tzv. mihoutao. Do Európy sa ovocie dostalo v 18. ‒ 19. storočí, no jeho pestovanie sa vo veľkom neujalo. Míľnikom modernej histórie bol dovoz aktinídie z Číny na Nový Zéland začiatkom 20. storočia. . .
L. Galajdová
