Lekárnik, lekár a chemik Andreas Sigismund Marggraf (1709 – 1782) začal pracovať ako magister v otcovej lekárni v Berlíne, neskôr absolvoval niekoľko študijných ciest a vyštudoval medicínu. Roku 1753 založil chemické laboratórium Kráľovsko-Pruskej akadémie vied v Berlíne a stal sa jeho prvým riaditeľom. Od roku 1776 až do penzionovania bol riaditeľ fyzikálno-chemického laboratória a fyzikálnej sekcie tejto akadémie.

Preslávil sa viacerými principiálnymi objavmi.  Roku 1743 vypracoval metódu na získanie fosforu z moču za prítomnosti chloridu oxyolovnatého, piesku a uhlia.

Ako prvý na svete pripravil roku 1745 kyanid draselný a zistil jeho vhodné vlastnosti na extrakciu vzácnych kovov z rúd. Táto jeho práca mala neskôr veľký význam v metalurgii. Roku 1746 ako prvý pripravil čistý zinok metódou destilácie oxidu zinočnatého s uhlím bez prístupu vzduchu.

V tomto období sa stal známym tým, že zaviedol do chemického výskumu mikroskop, ktorým pozoroval minerály, kryštály, ale aj rezy rastlín.

Roku 1747 pri tomto výskume spozoroval v rezoch z koreňa repy Betula vulgaris, kryštáliky, ktoré po extrakcii vodou alebo etylalkoholom chutili veľmi sladko. Bol to objav prvého cukru izolovaného z rastlín, ktorý nazval sacharóza. Neskôr objavil cukor aj v hrozne a v ďalších rastlinách. Tento jeho objav ďalej rozvinul jeho žiak Franz Karl Achard (1753 – 1821), ktorý svojimi prácami položil základ priemyselnej výroby cukru, ktoré vyústili do výstavby a prevádzky prvého cukrovaru, ktorý bol v Nemecku postavený roku 1801.

Roku 1750 opísal prípravu síranu vápenatého (sadry) a preštudoval jej vlastnosti a definoval jej rozdiel od síranu barnatého. Na základe vlastností sadry ju navrhol na využitie v medicíne. Roku 1749 pripravil destiláciou mravcov kyselinu mravčiu a pripravil jej základné soli.Roku 1759 sa mu podarilo pripraviť vzácne pižmo reakciou jantárového oleja s kyselinou dusičnou.

Neskôr roku 1761 pripravil strieborné a ortuťnaté soli kyseliny octovej, citrónovej, vínnej a štaveľovej. Jeden z jeho posledných objavov bolo poleptanie skla fluorovodíkom, ktorý pripravil roku 1768 zahrievaním minerálu kazivca, v sklenej retorte s kyselinou sírovou. Tento objav sa neskôr využil v umeleckom sklárstve.Značnú časť svojej vedeckej činnosti venoval štúdiu správania sa vtedy známych prvkov v plameni a opísaniu sfarbenia plameňa v ich prítomnosti. Tieto jeho výsledky položili základy plameňovej analýzy, neskôr aj plameňovej fotometrii. Profiloval sa najmä v oblasti štúdia alkalických kovov a kovov alkalických zemín. Definitívne ňou aj potvrdil rozdiel medzi uhličitanom sodným a draselným.

Výsledky zo svojich štúdií uverejnil v dvoch dieloch Chymischen Schriften, ktoré vyšli knižne v rokoch 1761 – 1767.Vo vedeckom ústave, ktorý Marggraf v Berlíne založil, študovali a pracovali viacerí poprední vedeckí pracovníci, ktorí značnou mierou prispeli k rozvoju európskej farmácie a chémie. Na základe výsledkov svojej vedeckej práce bol Marggraf roku 1776 zvolený za zahraničného Čestného člena Akadémie vied v Peterburgu. História mu prisúdila aj označenie pionier analytickej chémie.

Dr. h. c. prof. RNDr. J. Čižmárik, PhD.