Rastlina, o ktorej teraz bude reč sa zapísala do histórie francúzskeho kráľovského rodu Bouborbonovcov. Celý príbeh sa odohral v období, keď dynastia bola na vrchole svojej moci a Francúzsku vládol Kráľ Slnko − Ľudovít XIV. Jeho prvorodeného syna a následníka trónu Ľudovíta Francúzskeho nazývali aj Delfín − francúzsky Dauphin (Dofen), celý titul Dauphin de France. Delfín bol popri heraldických ľaliách znázornený aj v erbe následníka trónu (tri vzpriamené okvetné lístky sú symbolom viery, chrabrosti a múdrosti). Heraldická zlatá ľalia sa pravdepodobne chybnou interpretáciou vyvinula z kosatca žltého (Iris pseudacorus L., Iridaceae / kosatcovité).
Cephaelis ipecacuanha (BROT.) A. RICH.). syn. Uragoga ipecacuanha (BROT.) BAILL, Psychotria ipecacuanha (BROT.) STOKES, uragoga pravá (čes. hlavěnka dávivá) Rubiaceae / marenovité. Ide o trvalku, vždy zelený ker, drevnatejúcu bylinu, s uzlovitým podzemkom a zhrubnutými koreňmi, prstencovito sa krúžkujúcimi. Listy sú vždy zelené, protistojne sediace, podlhovasto oválne, končisté. Súkvetia sú so štyrmi listeňmi s 10 až 20 malými, bielymi, zvončekovito rozšírenými kvetmi. Plody sú kôstkovice červenej až čiernej farby.
Pôvodne sa vyskytovala v tropických dažďových pralesoch Južnej Ameriky. Rastie divo v Brazílii. Poskytuje brazílsku Rio ipekakuánu, alebo Matto Groso, na rozdiel od Cephaelis acuminata KARST. sa uragoga končistá vyskytuje v Strednej Amerike. Tá poskytuje nikaraguajskú, kartáginskú a panamskú ipekakuánu. Pestuje sa v stredoamerických štátoch, Indii, Malajzii, ale aj v iných tropických krajinách.
Z histórie
História ipekakuánového koreňa je opradená mnohými legendami. Jeho vlastnosti poznali už v predkolumbusovej dobe juhoamerickí Indiáni. Liečivé a toxické účinky ipekakuány odpozorovali od zvierat, ktoré ju požili. Indiáni ju používali na liečbu amébovej dyzentérie a ako dávidlo. Názov ipekakuána pochádza z indiánskeho jazyka kmeňa Tupí. V tomto jazyku sa nazýva ipy − caá - gueé, kde ipy − caá znamená koreň, zatiaľ čo gueé znamená vracať. Iní autori prekladajú názov ipekakuána odlišne, napríklad i − malý, pe − na ceste, caa − bylina goene − vracať. Čo by podľa nich malo voľne preložené znamenať maáa bylina pri ceste spôsobujúca vracanie. Za správny preklad je možné považovať prvú verziu. Je takpovediac z prvej ruky, pretože ho použil prof. L. Ebringer vo svojej knihe o pobyte na Brazílskych univerzitách: Brazília - zem neznáma ?, vydanej v roku 1967.
Jedna prvých zmienok o ipekakuáne v Európe sa nachádza v päťzväzkovej publikácií Púť, ktorú vydal anglický kňaz Samuel Purchase (1577 − 1626) v roku 1625. Aj keď sám necestoval, zhromaždil množstvo príbehov a poznatkov o cestách po svete. V jednom zväzku Púte popisuje brazílske rastliny, medzi inými sa zmieňuje aj o ipekakuáne.
Konkrétnejšie správy o ipekakuáne sa do Európy dostali po Brazílskej expedícií, ktorú v rokoch 1636 až 1642 viedol gróf Moritz z Nassau − Siegenu (1604 − 1679). Zásluhu na tom mal jeho osobný lekár holandského pôvodu Guilherme Piso (1611 − 1678) a geograf, kartograf, botanik a astronóm nemeckého pôvodu George Margrave (1610 − 1644). Obidvaja spolu publikovali dielo Naturalis Historia Brasiliae. Prvá časť obsahuje poznámky o tropických chorobách a ich liečení. V druhej časti sú zhromaždené poznatky o živej brazílskej prírode, vrátane rastlín, zvierat, hmyzu, ako aj o obyvateľstve precestovaných oblasti. V tejto časti sú tiež popísujú dva druhy koreňa ipekakuány, biely a hnedý. Piso sa tiež považuje za zakladateľa modernej tropickej medicíny. V Brazílii sú však viac známi ako zakladatelia prvého astronomického observatória na južnej pologuli v štáte Pernabuco založeného v roku 1638.
Prvýkrát bola ipekakuána dovezená do Európy francúzskymi obchodníkmi v roku 1672. Okamžite vzbudila pozornosť parížskych lekárnikov a lekárov, medzi iným aj lekára nemeckého pôvodu žijúceho v Paríži Helvetia. Väčšie množstvo ipekakuány bolo dovezené do Francúzska okolo roku 1680. Jean Adrien Helvetius (1661 − 1727) využíval koreň ipekakuány na liečbu amébovej dyzentérie. Bol natoľko úspešný, že sa mu pomocou koreňa ipekakuány podarilo vyliečiť syna francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV (1638 − 1715). Následník trónu (Dauphin), Ľudovít Francúzsky (1661 − 1711) ochorel na úplavicu. Asi išlo o amébovú dyzentériu. Bez použitia ipekakuány by iste zomrel. Za vyliečenie následníka trónu dostal odmenu 1000 luisdorov. Helvetius v roku 1688 získal licenciu na predaj lieku z ipekakuány. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sa Dauphin napokon nestal francúzskym kráľom, aj keď sa vyliečil z dyzentérie. Zomrel skôr ako jeho otec Ľudovít XIV. Novým francúzskym kráľom Ľudovítom XV. (1710 − 1774) sa stal až pravnuk Ľudovíta XIV.
Amébová dyzentéria je črevná forma parazitárneho ochorenia Amoebiasis, infekcie lokalizovanej v hrubom čreve, kde vyvoláva koliku a hnačku Jej pôvodcom je parazit, améba Antamoeba histolytica.
Ing. V. Štalmach
