ECHINACEA PURPUROVÁ, TŘAPATKA NACHOVÁ, Echinacea purpurea /L./ Moench (Asteraceae), zastarané syn. Rudbeckia purpurea L.
Do 1,8 m vysoká trváca bylina s rozkonárenou stonkou. Protistojace listy sú zúbkovité, vajcovité so špicatým koncom, do 25 cm dlhé a 15 cm široké; horné sú kopijovité, prisadnuté. Rovnako byľ ako aj obidve strany listu sú drsné. Kvetný úbor má vypuknuté, pichľavé lôžko pripomínajúce ježa (toho aj grécky a latinský názov rastlinného rodu). Purpurovočervené jazykové kvety sa zriedkavo vyskytujú v bielej variete (var. Albiflorus). Plod je do 6 mm dlhá nažka štvorhranného tvaru.
Rastlinapochádza z Ameriky, kde sa u Indiánov tešila všeobecnej obľube. Liečebne sa využívala proti rôznym ochoreniam. V Európe sa pestuje na medicínske účely a v menšej miere aj ako okrasná rastlina.
Drogu predstavuje vňať z kvitnúcej rastliny – Echinaceae purpureae herba, list – Echinaceae purpureae folium a kvet – Echinaceae purpureae flos.
Z čerstvej vňate sa robia farmaceutické alebo galenické prípravky. Zo sušeného listu a kvetu sa pripravuje čaj – zápar.
Rastlina má okolo 40 účinných látok. Významnú úlohu majú polyacetylové látky – polyíny, ktoré predstavujú estery alifatických (mastných) kyselín; zo seskviterpénových alkoholov; okrem iných, je aj echinaxantol a echinadiol. Z organických kyselín je najmä kyselina škoricová s jej derivátmi ako je kyselina chlorogénová a kávová. Účinné polysacharidy zastupuje 4-0-metylglukonónarabinoxilon, arabinogalaktán. Silice je (podľa analýzy FaF UK v Bratislave a AF SPU v Nitre) v koreňoch 0,20 % , v kvitnúcej vňati 0,38 % Prítomné sú aj triesloviny a flavonoidy. Limitujúce obmedzenie plného medicínskeho využitia určuje prítomnosť pyrolizidínových alkaloidov ako je tusilagín a izotusilagín, ktorých je približne 0,005 %.
Rastlina sa využíva na posilnenie obranyschopnosti organizmu voči infekciám – ako imunostimulans. Popri ostatných substanciách majú na virostatickom efekte najväčší podiel najmä polysacharidy. Dezaktivovaním enzýmu hyaluronidázy zabránia štiepeniu kyseliny hyalurónovej, ktorá zabezpečuje celistvosť bunkových stien. Tým sa zachová nepriechodnosť pre vírusy a baktérie, ktoré by sa pri porušení bunkovej bariéry dostali dovnútra a po rozmnožení by infikovali ďalšie okolité tkanivá. Polysacharidy majú hlavný podiel na zvyšovaní fagocytózy bielych krviniek, ktorá predstavuje dôležitý podiel pri likvidovaní parazitujúcich mikroorganizmov vniknutých do organizmu. Podobný mechanizmus sa prekladá aj pri možnosti zneškodnenia nádorových buniek, ktoré organizmus odlíši od nepostihnutých, zdravých.
Účinné látky pôsobia tiež výrazne protizápalovo – antiflogisticky a ničením cudzorodých mikroorganizmov aj antisepticky. Tieto vlastnosti sa využívajú celkovo, ale najmä miestne pri infekčnom postihnutí slizníc a kože.
Prípravky z echinacey sa užívajú preventívne pri zvýšenej náchylnosti na infekčné ochorenia. Rovnako aj pri oslabení organizmu po psychosomatickom vyčerpaní alebo po prekonaní závažnejšej operácie, po dlhšie trvajúcej nevhodnej, karenčnej diéte a pod. Adjuvantne, ako pomocný liek, sa môžu ordinovať popri základnej liečbe pri infekčných ochoreniach rôznych orgánov, najčastejšie však pri zápaloch dýchacích ciest.
Pri primárne alebo sekundárne infikovaných kožných ochoreniach sa aplikuje v rôznych vehikuloch. Obsah lisovanej šťavy z rastliny nesmie byť v prípravku nižší ako 15 %.
Jednotlivá perorálna (cez ústa prijatá) liečivá dávka je 1,5 – 2,0 g; v praxi 1 kávová lyžička na šálku záparu.
Farmaceutické prípravky, najčastejšie vo forme tinktúry, vodnoliehového roztoku, alebo sirupu sa dávkujú podľa odporúčania výrobcu alebo ordinujúceho lekára.
Rastlinné prípravky sa nesmú užívať pri alergii na látky astrovitých rastlín, pri tuberkulóze a leukémii. Rovnako aj pri autoimunitných ochoreniach, roztrúsenej skleróze, a kolagenóze.
Pre prítomnosť pyrolizidínových alkaloidov sa nesmie bylina užívať pri poruchách pečene, ani spolu s hepatotoxickými liekmi ktoré poškodzujú pečeň. Nemôžu sa prekračovať terapeutické dávky ani predĺžiť užívanie preparátov echinacey nad 8 týždňov.
MUDr. Karol Mika
Od rastliny k človekovi IX.
