Už vo svojej prvej autorizovanej práci, ktorú publikoval pod názvom: Porovnanie štruktúry a funkcií rastlinných orgánov s fenoménom života zvierat, ktorá bola jeho diplomovou prácou, na základe ktorej po štúdiu medicíny na parížskej Sorbonne roku 1770 získal kvalifikáciu doktora medicíny ‒ lekára, jednoznačne naznačovala, že svoju budúcnosť vidí v botanike.

Viedla ho k tomu situácia, v ktorej sa nachádzala botanika, vtedy disciplína v plnej miere ovládaná a stotožňovaná do určitej miery s medicínou. Neskôr sa priznal, že aj rodinná tradícia a hlavne práca a činnosť jeho dvoch strýkov, najmä strýka Bernarda de Jussieua (1699 ‒ 1777), ktorý bol záhradníkom kráľovských Trianonských záhrad vo Versailles neďaleko Paríža. Tento príbuzný mu zanechal poznámky, podľa ktorých sadil a klasifikoval rastliny v tejto neskôr celosvetovo známej inštitúcii. Tieto poznámky ho doslova fascinovali a on sa rozhodol na ne nadviazať a rozpracovať ich.

V Paríži po skončení medicíny sa stal subdemonštrátorom botaniky v Botanickej záhrade Roi Jardin des Plantes a v tejto pozícii pracoval do roku 1778. Roku 1800 sa stal riaditeľom slávnej Jardin des Plantes a túto funkciu úspešne zastával až do roku 1826. Roku 1793 bol menovaný profesorom botaniky a túto funkciu zastával do roku 1836. Už v mladosti ho upútala čelaď Ranunculaceae (iskerníkovité), ktorú preštudoval tak dôkladne, že už roku 1773 uverejnil o nej dôkladnú štúdiu, ktorá bola publikovaná v zborníku: História Kráľovskej akadémie vied. Táto práca ho zaradila už medzi vtedajšiu botanickú vedeckú top komunitu. Roku 1774 predstavil svoje prvé názory v Akadémie de Frans, Paris, na klasifikáciu a systém zaraďovania rastlín. Akceptoval v nej názory a výsledky práce A. Cesalpina, J. Touenrelorda, J. Raya a aj slávneho švédskeho botanika Carl von Linného, ale vyslovil aj svoje názory a postoje, ktoré boli proti nim a o ktorých rád polemizoval. Roku 1778 ho zvolili za zahraničného člena Kráľovskej akadémie vied v Štockholme, čo sa považuje za vysoké ocenenie jeho vedeckej a pedagogickej činnosti.

Za jeho vrcholné vedecké dielo sa považuje Genera plantarum secundum ordines naturales disposita (Rody rastlín), ktoré vyšlo roku 1789. Opísal v ňom 20 000 druhov rastlín, ktoré rozdelil do 100 čeľadí a 15 tried. Bol to nový systém klasifikovania rastlín založený na princípe prirodzeného systému, ktorý bol iný, ako vypracoval a publikoval Carl von Linné. Aj keď jeho oponenti zaradenie tried v ňom považovali za umelé, systém zaradenia čeľadí bol správny a udržal sa dodnes. V obsahu tohto diela vysvetlil líniu vývoja a evolúciu od húb a rias až po vyššie rastliny a na základe obsahu a výsledkov interpelácie a zdôvodnení sa stal autorom prvého prirodzeného systému klasifikácie rastlín.

Historici toto dielo označili za revolučné dielo v botanike. Prof. MUDr. Antoine Laurent de Jussieu (1748 ‒ 1836) bol ešte za života označený za botanika par excellence a jeho osobnosť za enfant teribble, čo sú medzinárodne akceptované neformálne označenia vedeckého odborníka v odbore, v ktorom pracuje. Vydal aj dielo: Princípy prírodnej metódy výskumu rastlín, ktorého sa držal celý svoj plodný život. V inštitúcii, ktorej bol riaditeľom, často konal osobne demonštrácie a sprievodcu návštevníkom a exkurziám študentov, ale najmä zahraničným vedeckým pracovníkom. Zo svojho systému predstavovania rastlín na demonštráciách v Kráľovskej botanickej záhrade napísal osobitné dielo, ktoré vyšlo roku 1774. Vo vedeckej práci v botanike pokračoval neskôr aj jeho syn Adrien-Henri, ktorý sa postaral o to, že rok po jeho smrti vyšla aj jeho skvelá knižná publikácia: Úvod do histórie rastlín (Paris, 1837), ktorej obsah je aktuálny dodnes.

V botanike nám po ňom zostala skratka Juss., jeho busta,  ktorú vytvoril sochár David ´d Angers rok po jeho smrti. Tento umelec vytvoril aj Medailu s jeho portrétom, ktorá sa udeľuje vedeckým pracovníkom za ich vynikajúce celoživotné dielo v botanike.

 

Dr. h. c. prof. RNDr. J. Čižmárik, PhD.