Významné osobnosti farmácie, botaniky a fytoterapie

Niemannov otec, ktorý bol rektorom tohto gymnázia sa postaral, aby syn dostal výborné vzdelanie. Po maturite mladý Albert postúpil na Univerzitu v Göttingene a rozhodol sa na nej študovať botaniku, chémiu a farmáciu. V roku 1852 sa stal žiakom slávneho chemika profesora Friedricha Wöhlera, jedného zo zakladateľov organickej chémie. V jeho laboratóriu sa začal Niemann venovať štúdiu organických zlúčenín, ktoré mali v štruktúre okrem uhlíka aj chlór a síru. V roku 1859 ukončil štúdium reakcie dichlórdisulfi- du s etylénom, výsledkom ktorej bol vznik bis (2-chlóretyl)-sulfidu. Išlo o zlúčeninu, ktorá (ako ju sám vtedy popísal) pri styku s kožou vyvoláva stratu bolesti, po jednej hodine sčervenie.

Po jednom dni pľuzgiere podobné ako pri popáleninách neskoršie hnisajú a nezvyčajne dlho a ťažko sa hoja. Tieto svoje spozorovania uverejnil v práci Niemann, A.: Über die Einwirkung des Braunen Chlorschwefels auf Laylgas, Ann. Chem. Pharm. 113, 288- 292 (1860). Táto látka sa stala základom bojovej chemickej zbrane, ktorú Nemci v I. svetovej vojne použili pri útoku na belgické mesto Yper, podľa ktorého ju nazývali aj ako yperit. Keď sa do Európy dostali listy rastliny Erythroxylon cocca, viacerí lekárnici a chemici sa pokúšali izolovať jej najdôležitejšiu obsahovú látku. Zhodou okolností a dostatku suroviny sa medzi nich dostal i Niemann.

Po dlhšom cieľavedomom experimentovaní sa mu podarilo v rokoch 1859 – 1860 z jej listov izolovať čistú bázu hlavnej obsahovej látky s teplotou topenia 98 °C, ktorá dostala označenie kokaín. Výsledky z izolácie a výskumu spísal Niemann v dizertačnej práce: Über eine neue organische Base in der Cocablättern, po jej obhajobe v roku 1860 získal titul doktora filozofie.

Práca, ktorá mala 53 strán, obsahovala v prvej časti exaktné botanické informácie o pôvode a zdroji kokových listov a geografické rozšírenie rastu Erythroxylon cocca. V druhej časti popísal vlastnú izoláciu čistej kokovej bázy. Svoje výsledky publikoval v dvoch prácach uverejnených v Arch. Pharm. 153, 129-155 a 291-308ü (1860) a Vierteljahresschriht für praktische Pharmazie 9, 489-493 (1860). O päť rokov neskoršie u kokaínu popísal jeho sumárny vzorec a lokálno anestetické (miestne znecitlivejúce) účinky kokaínu jeho kolega Wilhelm Lossen. Cestu do klinickej praxe mu otvoril viedenský oftalmológ, lekár dr. Karl Koller až v roku 1884.

Kokaín sa stal prvou látkou, pri ktorej sa exaktne dokázala lokálne anestetická aktivita. Stal sa predlohou pre vývoja výskum syntetických lokálnych anestetík, ktoré ho po čase nahradili, štandardom na povrchovú anestéziu, ale i drogou a zakázanou, omamnou látkou a predmetom čierneho obchodu. Medzi jej pravidelných užívateľov patril napríklad Sigmund Freud alebo Adolf Hitler. Dr. Albert Niemann (1834 – 1861) po obhajobe svojej dizertácie vážne ochorel, prerušil prácu odborného asistenta na univerzite a odišiel sa liečiť do rodného Goslaru. Jeho liečenie nebolo úspešné, pretože zomrel ako 27-ročný. Niektorí historici farmácie a chémie sa domnievajú, že príčinou jeho predčasnej smrti bola práve nadmerná koncentrácia a nechránený styk s látkou, ktorú popísal v roku 1859. Možno sa naozaj stal obeťou svojho experimentovania, ale ukazuje sa, že pamätnú tabuľu si zaslúžil.

Dr. h. c., prof. RNDr. J. Čižmárik, PhD.